Posledné dni pred astronomickým koncom zimy patrili opäť terénu. Prognóza počasia pre najbližší týždeň bola v duchu vysoko plachtiacich dravcov. A tak to aj vyšlo, ale pekne postupne. Fungujúc už v režime „stráň sa ľudí“ buď prácou z domu, alebo mapovaním v horách, si vyberáme možnosť „B“ a v rámci projektu Veľké šelmy II. balíme „saky-paky“ a mierime do Kysuckých Beskýd na kontrolu fotopascí a stopovanie šeliem.

V predhorí krajina už bez snehu, plná hlasov spevavcov a voňavého vzduchu pôdy, na ktorú intenzívne slniečko opiera svoje vlny. Pomalý nástup cestou skrz dolinu, prvé myšiaky ozývajúc sa naberajú výšku. Potok tečúci paralelne s cestou prekrýva spevy vtáctva, ale vôbec nám to nevadí, energia vody kliesniacej si cestu prírodným korytom má svoje čaro, ktoré dotuje v horách sa topiaci sneh.

Opúšťame dolinu a traverzom prechádzame lesom. Po prvých stopách medveďa hnedého (už v blate) prichádzam na križovatku cesty s ďalším, menším potokom. Viditeľnosť pozdĺž potoka až do vzdialenosti cca 200m umožnuje rúbaň po pravej strane od potoka. Potoky sú miesta, kde pomerne často nachádzame koristi vlkov a aj preto sa tu zdržiavam. Ak by sme spozorovali vyletieť z koryta nejakého dravca, je šanca nájsť kadáver. Kolegyňa ešte pár metrov za mnou zaznamenáva stopy medveďa, keď mne z jedného neprehľadného miesta potoka vylieta orol skalný. Ako úplný amatér, nepripravený, bez potrebného nastavenia techniky fotím „letovku“, samozrejme rozmazane. Teším sa z daného momentu a už v duchu plánujem, že by sme išli preskúmať miesto, odkiaľ orol vyletel (mením nastavenia aparátu) a sledujem časť toku, odkiaľ orol vyletel, keď tu zrazu vo vode spozorujem pohyb krídel, veľmi nevýrazne. Že by tam bol aj druhý? Na odpoveď som dlho nečakal, niekoľko mávnutí krídlami smerom k nám, a už bol fuč… Tentokrát sa mi podarilo urobiť pár fotiek z ruky. Samozrejme, vybehli sme na ľahko korytom až tam, odkiaľ sa vzniesli. Podrobne kontrolujeme úsek toku, ale po koristi ani stopy. Usúdili sme, že orly boli v potoku zrejme kvôli „kúpeľu“. Neskôr sa od nášho šéfa a kolegu Jana Korňana dozvedáme, že tento pár už zasadol na znáške.

Nabudení zážitkom naša cesta pokračuje a ani sme neprešli dlhú vzdialenosť opäť nachádzame medvedie, tentoraz aj vlčie stopy a o niekoľko desiatok metrov ďalej i vlčí trus. Úsek so snehom po kolená nám dáva zabrať, ale šetríme sa, počas prestávok sledujeme oblohu ktorú „okupujú“ myšiaky. So stúpajúcou nadmorskou výškou klesá počet spievajúcich druhov vtáctva. Prichádzame na známe miesta s výskytom hlucháňa hôrneho avšak po hlucháňoch ani stopy, ani trusu. Brodíme sa v snehu keď už sme pomaly rozhodnutí, dať si obednú prestávku, nachádzame čerstvé stopy (z predchádzajúcej noci) vodiacej medvedice a troch mláďat. Zo stôp neskôr vyčítame, že boli v neďalekej bučine hodovať na v snehu „napučených“ bukviciach.

Blížiaci sa večer využijeme na založenie bivaku a prespávame. Počas noci zaznamenávame v diaľke z dvoch strán hlasy kuvička vrabčieho. O 5tej sa prebúdzam do mrazivého rána, nasleduje dvojhodinový monitoring vtáctva po ktorom balíme bivak a odhodlaní sa vyberáme smerom na hrebeň. Približne v miestach, kde nám v noci pískal kuvičok zbadám kôrovníka a snažím sa spraviť si dokumentačnú fotku. V momente ako pár krát cvakne zrkadlo aparátu, kôrovník prudko vyletí a ženie sa za iným o niečo väčším operencom. V tomto krátkom momente som vôbec nedokázal rozlíšiť, čo kôrovníka dalo tak „do pozoru“, no až keď kdesi obďaleč sa otočili o 180° a namierili si to späť, bolo mi jasné o čo ide. Kôrovník sa „hral na naháňačku“ s kuvičkom vrabčím, iste kto by chcel vo svojej jedálni predátora. Kôrovník v zápätí zmizol a kuvičok zosadol neďaleko od nás, čo nám umožnilo urobiť si pár fotiek.

K pomerne úspešnému terénu sa nám podarilo nájsť aj niekoľko lokalít s trusom hlucháňa hôrneho čo potešilo, no a záver patril stopovaniu rysa ostrovida, ktorý si to ako to už len rys vie, vyberal cestu: rúbaň, mladina, les. Druhá noc bola pokojná, plná hviezd a hlasu sovy lesnej, jar pre zvieratá sa už rozbehla, ale rastliny na hrebeňoch si budú musieť ešte počkať…

Text a foto: Peter Drengubiak