Keby som mal písať tento príspevok bezprostredne po tom, ako sa udiali udalosti na mieste činu, bolo by to smerom k nášmu druhu určite pikantnejšie… Na konci obce Horný Vadičov je lokalita, kde každú jar migrujú skokany hnedé a ropuchy bradavičnaté, najprv smerom z okolitého lesa (kde zimujú a žijú mimo reprodukčný život) smerom do mokrade, z dôvodu reprodukcie a následne späť do lesov. Ich migračnú trasu pretína miestna komunikácia, človek by povedal, že na konci dediny zrejme málo frekventovaná.  Tento rok prebehla migrácia ropúch tam a späť v priebehu troch týždňov aj vďaka i keď suchému, ale stabilnému počasiu. Zároveň sa nám vyskytol problém s Covid 19 a mali sme trochu problémy popri ostatnom pracovnom vyťažení dokonale zabezpečiť prenos žiab cez cestu, aby nehynuli zbytočne pod kolesami áut. Celkovo z tej niekoľkotisícovej populácie nakoniec uhynulo, na ceste niečo cez 200! jedincov ropuchy bradavičnatej. Aj napriek našej snahe. Pýtate sa že prečo, keď tam máme postavené migračné bariéry a zároveň sú na začiatku a na konci úseku umiestnené dopravné značky upozorňujúce na ťah žiab a limitujúce prejazdovú rýchlosť na 30 km/h?

Ľudia majú radi vychádzky do prírody, nasadnú do auta a odvezú sa na miesta kde sa pred vstupom do lesa nachádza závora a zaparkujú. Niektorí nerešpektujú ani tú závoru a idú ďalej, ale o tejto subkultúre ignorantov niečo niekedy na budúce. Čiže príde víkend, sviatky (tak ako poslednú Veľkú noc) a masa milovníkov lesa si to na autách ženie do prírody, za jej krásou, čerstvým vzduchom, na miesta kde to žije a kde si aspoň na chvíľu môžu dať z úst dole rúška. No kým sa dostanú do vysnívanej destinácie, preženú sa práve tým spomínaným úsekom cesty, kde migrujú žaby. A s akou rýchlosťou, pozornosťou, záujmom a rešpektom voči prírode? Tak za to hovorí tých vyše 200 mŕtvych žiab. Neviem, ale môj mozog toto nedokáže spracovať… Autom za prírodou, ktorú ignorujem?

A aby som nebol len znechutený a negatívny z niečoho tak bežného, ako je ľudská hlúposť, našli sa aj rozumní ľudia, niektorí z nich pochválili našu snahu a iní dokonca priložili svoju pomocnú ruku za čo im patrí naša vďaka.

Text a foto: Peter Drengubiak