Nedávno som si triedil pracovné súbory a priečinky z minulosti a natrafil som na pár textov, ktoré som musel v roku 2008 ako vtedajší krajinár (pracovník, ktorý má na starosti výstavbu) skompletizovať pre potreby územnej ochrany Správy CHKO Kysuce ktorá je „tak neistá, asi ako počasie“. Z textov teda vyberám to najzaujímavejšie… :
„Komplexným odborným publikovaným zhodnotením historicky podmieneného architektonického rázu Kysuckej krajiny, príčin jej vzniku, pôvodom a prevedením interiérových a exteriérových prvkov výstavby i ostatnými, pre územie CHKO Kysuce charakteristickými kultúrno-historickými hodnotami sa zaoberá množstvo starších prác (celkom 151 – len do roku 1988), ktoré sú citované v publikácii: Ďurná Scarlett: Ľudová kultúra na Kysuciach /výberová regionálna bibliografia/, Matica Slovenská-Experimentálna okresná knižnica v Čadci, Čadca, 1988.
„Hutnou prácou“ o ľudovej architektúre, staviteľstve, rezbárstve a tradíciách je titul – Peter Gajdošík: Ľudová architektúra a rezbárske tradície v slovensko-poľských lazníckych oblastiach, Arkon ateliér s.r.o., Považská Bystrica, 2005.
Jedinečnosť Kysuckej architektúry opisuje vo všeobecnosti aj (Dôvodová správa), ktorá ako z názvu vyplýva zdôvodňuje potrebu právnej ochrany architektonického stvárnenia regiónov Kysúc a Stredného Považia vzhľadom k jej originalite v rámci CHKO Kysuce, ktorá je súčasťou podkladov: Materiály k vyhláseniu CHKO Kysuce.
Ďalším dôležitým dokumentom, kde je historicky podmienená architektúra Kysúc a Stredného Považia prezentovaná ako jedinečná a nielen v rámci Slovenska, ale i celej bývalej ČSSR je: Jozef Kramárik: Územný priemet ochrany prírody Chránená krajinná oblasť Kysuce II. Analytická časť, II. Diel, kapitola Výstavba, Ústredie štátnej ochrany prírody L. Mikuláš – Stredisko rozvoja ochrany prírody Bratislava, 1986.
Obsahovo i hodnotovo bohatou publikáciou o architektúre Kysúc je: Gestor – Mikovčák Jozef, spracovateľ úlohy – František Press: Štúdia rozptýleného osídlenia na Kysuciach a jeho výhľadového funkčného využitia, Časť A – celková koncepcia, Dom techniky ČSVTS Žilina, Cesta mieru č.6, Žilina, 1982.
Dokumentom pojednávajúcim o rozvoji územia Slovenska je: Vojtech Hrdina a kol. : Koncepcia územného rozvoja Slovenska – 2001, Smernice pre územnoplánovaciu politiku SR, Bratislava, 2000. V uvedenom dokumente sa uvádza okrem iného v podkapitole 3.3 Rozvoj vidieckeho priestoru a vzťahu medzi mestom a vidiekom, v bode č.115 nasledovné:
Z pohľadu územnoplánovacieho, architektonického a krajinárskeho charakteru jednotlivých priestorov a vidieckych obcí je žiadúce vychádzať a zachovať pôvodný špecifický ráz vidieckeho priestoru, čo znamená vychádzať z pôvodného charakteru zástavby a vyvinutého charakteru okolitej krajiny. Pre udržanie identity prostredia sa žiada zachovať historicky utváraný typ zástavby obcí (hromadný, cestný, potočný, vretenovitý a pod. typ zástavby), nadviazanie na tradičné tvaroslovie ľudovej architektúry a zohľadnenie národopisných špecifík v jednotlivých regiónoch.
V koncepcii sa ďalej poukazuje na dôležitosť zachovania prírodno-kultúrnych hodnôt Slovenska, charakteristických pre jednotlivé regióny s manažmentom smerovaným tak, aby historicky podmienené sídelné útvary s pôvodnou ľudovou architektúrou a jedinečným kultúrno-historicko-estetickým potenciálom, ktorý vytvára charakteristický ráz krajiny jednotlivých regiónov a teda i Kysúc zostali zachovalé v pôvodnom znení, bez umiestňovania architektonicky neadekvátnej výstavby /industriálna a postindustriálna architektúra nerešpektujúca požiadavky zachovania pôvodnej architektúry a rázu krajiny v oblastiach s takýmito hodnotami a ktorá uvedené hodnoty degraduje. Žiaľ jav nerešpektovania kultúrno-historických hodnôt pretrváva už od obdobia vyhlásenia CHKO Kysuce, čo je dané nedôslednosťou a neodbornosťou hlavne stavebných úradov, Okresných úradov – odbor životného prostredia, nedostatočnou právomocou ŠOP SR a hlavne absenciou zákona o krajine“.
„Urbanisticky špecifické osídlenie Kysúc vzniklo veľmi neskoro a to v troch etapách. Na konci stredoveku sa sformovalo roľnícke nížinné osídlenie na Dolnej Kysuci, jeho štruktúra bola husto prekrytá novodobými kolonizačnými vlnami. V 16.-17. Storočí došlo k lánovému osídleniu plánovite riadenou valašskou, horalskou a kopaničiarskou kolonizáciou v nivách dolnej a hornej Kysuce, Bystrice, Oščadnice a Čierneho-Skalitého. Zatiaľ čo prvé dva typy boli kolonizácie pastierskej – z nich na hornej Kysuci sa uplatnila najmä horalská, tretí typ predstavuje kolonizácia poľnohospodárska, ktorú si vynútilo delenie majetkov, tá prebiehala až do 20 storočia. Osídľovanie sa začínalo najprv v južnejších úrodnejších údolných častiach, kým severnejšie a vyššie položené zalesnené časti s nedostatkom úrodnej pôdy boli osídľované prevažne až v období valašskej a kopaničiarskej kolonizácie. Pôvodná reťazová zástavba bola postupne zahusťovaná do viacmenej súvislých pásiem bez výrazného úsilia o vytvorenie centier. Postupne boli dosídľované aj odľahlejšie údolia a to v nadväznosti na existujúce štruktúry sezónneho bývania. V katastri Vysoká nad Kysucou tak vznikol Makov, v katastri Turzovky – Korňa, Klokočov a Dlhá nad Kysucou, v katastri Bystrice a Riečnice – Radôstka a Harvelka. V období valašskej kolonizácie sa na miestach dovtedy neosídlených a do blízkosti horských dedín usadzovali valašskí pastieri, ktorí tu zavádzali salašnícky spôsob chovu dobytka, hlavne oviec. V tretej etape došlo k osídľovaniu pahorkatinových i horských polôh Javorníkov, Moravskosliezskych Beskýd, spravidla vo väzbe na existujúce štruktúry sezónneho bývania, tak vzniklo typické kopaničiarske osídlenie. Cieľom kopaničiarskeho osídlenia bolo využiť horskú pôdu pre roľnícke účely. Po počiatočnom vyrubovaní lesov v záujme rozšírenia horských pasienkov na chov dobytka a oviec sa v ďalších fázach sledovalo klčovaním rúbanísk už zakladanie lokalít s dočasným sezónnym obydlím, ktoré sa premieňali na trvalé obydlia, horské samoty, kopanice, dvory a celé osady.
Dosah kolonizácií pre celú oblasť bol značný, lebo ovplyvnil zmeny rázu krajiny znižovaním zalesnenia i budovaním osád. Jej nositelia boli úzko spätí s prírodným prostredím, ktoré im na jednej strane poskytovalo obživu, na druhej ich nútilo hľadať nové spôsoby jeho využitia a aj ochrany pred jeho nepriaznivosťou. Výsledkom bola rázovitá ľudová architektúra, drevené zrubové domy, skromné, jednoduché účelné stavby z najdostupnejšieho materiálu so šindľovou krytinou. Niekedy boli tieto stavby postavené na kamenných základoch. Ľudový dom na kopaniciach sa vyvíjal z jednopriestorového cez dvojpriestorový (izba, pitvor) k trojpriestorovému (izba- pitvor- komora), na Kysuciach aj k zrubovému domu dvojštítovému (izba- spoločný pitvor -izba). Usadlosti dopĺňali rovnako typické valašské stavby – hospodárske budovy, najmä maštale a stodoly, stavané takisto z dreva zrubovou technikou. Ďalšie obdobie rozvoja osídlenia súviselo so stavbou Košicko – Bohumínskej železnice“.
„Osídlenie Kysúc je relatívne mladé a takmer celkom tu chýbajú predchádzajúce historické vrstvy. Špecifické sú i obe formy urbanizácie, ktoré spojujú v jednom priestore dva celkom protichodné princípy, a to tendenciu maximálnej urbanizácie a tendenciu výslovne dezurbanizačnú, čoho výsledkom sú na jednej strane neobvykle dlhé pásma súvislej zástavby v údolných nivách, na druhej strane obrovský podiel celkovo rozptýleného osídlenia zasahujúceho často i do vrcholových partií Javorníkov a Beskýd. V type sústredeného osídľovania sa hlavne vplyvom novej sústredenej bytovej výstavby začína vymedzovať podtyp mestských sídel, ich intravilány sa výrazne odlišujú od intravilánov dedinských sídel, ktoré tak vytvárajú druhý podtyp sústreďovaného osídlenia. V type rozptýleného osídľovania dochádza vplyvom novej individuálnej bytovej výstavby tiež k diferenciácii a to na podtyp detašovaných obytných zón, vykazujúce v podstate rovnaké urbanistické vlastnosti ako materské intravilány, ale na podtyp vlastného kopaničiarskeho osídlenia. K najzachovalejším osadám s typickou architektúrou v územnej pôsobnosti Správy CHKO Kysuce patria: Brízgalky, Zrubitá, Michalcovci, Vyšné a Nižné Blatá, Ráztoka, Behno, Modlatín, Lovasovci, Greguši, Pláne, Kelčov – vyšný koniec, Hrubý Buk, Klin, atď. Pre ilustráciu, v katastri obce Horná Mariková sa nachádza 180 osád s pôvodnou viac či menej pozmenenou architektúrou. V rámci samotnej CHKO Kysuce sa historicky nachádzalo niečo cez 2 400 osád“.
Áno, vo vzťahu k historicky podmienenej výstavbe a architektúre územie Správy CHKO Kysuce je potrebné aj naďalej chrániť. A ak by sme mali zhrnúť to čo nefunguje, tak nevyhnutne potrebujeme zákon o krajine, ktorý by mal ambíciu spomenuté hodnoty zachovať aj do budúcnosti, lebo niet na Slovensku podobného, rozsahom tak výnimočného, krajinno-architektonicky významnejšieho územia, ako je práve to naše.
Na záver: Posledné dve pracovné cesty smerom cez Brízgalky mi dali množstvo odpovedí na moje otázky a hlavne vzbudili vo mne vďačnosť vo vzťahu k ľuďom z okolia prof. Mikuláša „Maňa“ Hubu, ktorí si už v sedemdesiatich rokoch uvedomovali krásu a hodnotu architektúry postupne v čase sa strácajúcej… patrí im za to naša vďaka a zároveň vzniká spoločenská zodpovednosť zabezpečiť tieto poklady Slovenska nielen v rámci skanzenov, ale aj in situ – v horách, kde sa vám genius loci vrýva do srdca ozaj hlboko…
Text: dostupná odborná literatúra + Peter Drengubiak
Foto: Peter Drengubiak
