Krajina pasienkov a lúk
Premena prírodnej krajiny na kultúrnu sa udiala na Kysuciach relatívne nedávno. Najstaršie pasienky vznikli vo flyšovom pásme počas valašskej kolonizácie (druhá polovica 15.storočia) v pôvodných kvetnatých bukových a jedľovo-bukových lesoch. Valaskí osadníci sa zaoberali predovšetkým chovom oviec, vytvárali početné plochy pre pasenie klčovaním a vypaľovaním lesov. Prišli k nám najmä z oblasti Valašska v Rumunsku a zo Zakarpatskej Ukrajiny. A práve ovci pomenovanej po valachoch – valaške vďačíme za vznik a udržiavanie karpatskej krajiny pasienkov. K typickým karpatským salašníckym regiónom patria tiež Kysuce.
(c) Peter Drengubiak
Doplnením stád oviec o hovädzí dobytok a kozy bývajú pasienky spásané rovnomernejšie. Každý druh pasúceho zvieraťa si vyberá čo spasie a čomu sa vyhne. Vegetácia na pasienkoch je periodicky rozrušovaná. Zvieratá zdupú pasienok s rôznou intenzitou, vznikajú chodníky a prachové kúpele, na ktorých je obnažená pôda. Na takýchto miestach začína prebiehať sukcesia – osídľujú ich druhy konkurenčne slabé (napr. materina dúška) a riedke krátko steblové trávy. Prevažne po okrajoch pasienkov ostávajú nespasené plôšky vysoko steblovej trávinno-bylinnej vegetácie. Sú znakom extenzívneho pasenia. Sú aj zdroj potravy a útočiská pre hmyz a drobné stavovce.
Väčšina živín je do pôdy na pasienkoch, na rozdiel od lúk, kde treba dodatočne prísun organickej hmoty zabezpečiť hnojením, vrátená v podobe exkrementov. Fungujúci tok látok a energií má vplyv na bohato rozvetvené potravné siete. Preto takáto krajina má vysokú druhovú rozmanitosť. Žijú v nej organizmy, naviazané na špecifický typ biotopu s meniacou sa mikroklímou, s rôznym prechodom svetla a tieňa a jedinečnými požiadavkami na živiny alebo konkurenciu. Niektoré vyžadujú na svoj vývin mŕtve drevo a niektoré z nich sa okrem Karpát nevyskytujú inde na svete – sú karpatskými endemitmi. Najkrajšie zvyšky niekdajších pastvín na Kysuciach nájdeme na hrebeni Javorníkov a Kysuckých Beskýd. Dominuje na nich spásaniu odolná tráva psica tuhá. Pravidelne sa vyskytujú borievky. Pokiaľ sa ale na pasienkoch nepasie, začínajú na nich prebiehať prirodzené procesy sukcesie a zarastajú náletom drevín. Vytratí sa z nich i svetlomilná borievka.
Skupiny stromov a kríkov rastúcich mimo lesa, pod ktorými sa pasúci dobytok zdržiaval počas horúčav, nadobudli na pasienkoch špecifické tvarové formy. Najmä buky mali vetvenie koruny nízke, tvarom pripomínajúce japonské bonsaje. Stromy na pasienkoch boli mohutné, keďže spásače v ich okolí odstraňovali konkurenciu – nálet drevín. Na opustených pasienkoch sú takéto solitéry dnes často súčasťou súvislého lesného porastu. Iba ich tvar nám napovie odlišný pôvod. Odhaduje sa, že na území Slovenska v rokoch 1860-1866 až 90% solitérov rástlo mimo lesa, kým v roku 1949 už len 54%. V súčasnosti sú takmer všetky zarastené. Podľa bonsajovitého, rozkonáreného vzhľadu drevín vieme dnes identifikovať bývalé pasienkové lesy a výmladkové hospodárenie. Pasenie v lesoch bolo zakázané už od čias Márie Terézie, na Kysuciach sa v pastve pokračovalo aj napriek týmto zákazom. Spásače tak regulovali zmladenie. Udržiavali les riedky a svetlý.
Javornícky hrebeň, okolie Stratenca
Kysucké Beskydy, Veľká Rača
Špecifickosť krajinného rázu dal Kysuciam predovšetkým proces osídľovania. Trvalé usadlosti počas kopaničiarskej kolonizácie v priebehu 16. storočia vznikali reťazovito za sebou. Osadníci na pridelených hospodárstvach – zárubkoch mali povinnosť získavať ornú pôdu klčovaním lesa. V chladnom podnebí Kysúc, s mnohými prameniskami a prevládajúcou zamokrenou pôdou na flyšovom podklade, bolo získanie pôdy na pestovanie plodín náročné a zdĺhavé. Pastiersky spôsob života preto pretrval ešte dlho.
Pre Kysuce sú okrem trvalého reťazovitého osídlenia typické tiež sezónne obydlia na vzdialených pastvinách – cholvarky, kde sa rodina so statkom zdržiavala od jari do jesene. Mnohé z nich už zanikli. Niektoré sa rekonštrukciou premenili na objekty s rekreačných využitím.
Umiestnenie niekdajších polí nám v súčasnosti naznačujú kopy kamenia – kamenice (na Kysuciach mali pomenovanie hromadnice). Aby oráč neotupil pluh pri orbe, vyzbieral väčšie skaly a kamene. Umiestnil ich na okraj poľa, medzu alebo blízko cesty. Kamenice sa vyskytujú v lokalitách s menším sklonom terénu, kde nebolo nutné polia terasovať. Pôda na pestovanie nenáročných chladnomilných obilnín sa klčovaním získavala i priamo v lesoch, preto kamenice nachádzame tiež v lesných porastoch. Pri hľadaní významu kameníc sa nám odkrývajú početné vzťahy medzi organizmami v lokálnych spoločenstvách: poskytujú životný priestor pre zimovanie, úkryty, či slnenie rôznym druhom obojživelníkov a plazov a rastú na nich živné rastliny motýľov.
Terasové políčka (agrárne terasy) boli zakladané na strmších svahoch. Vyrovnanie terénu umožnilo orbu. V súčasnosti ich môžeme nájsť na lúkach alebo v krovinách. Sú to málo prístupné miesta, ktoré boli počas kolektivizácie od 50. rokov 20. storočia rozorávané a sceľované. Odľahlejšie terasky neboli pre poľnohospodársku techniku dostupné a postupne zarástli náletmi krovín. Terasové políčka spomaľujú odtok vody v krajine a pôsobia proti jej vysušovaniu. Prítomnosť terasových políčok zvyšuje odolnosť krajiny voči záplavám. Významný je aj vplyv na ochranu pôdy voči erózii.
(c) Peter Drengubiak
Vzhľad vidieckej krajiny sa v priebehu 20. storočia zmenil pri kolektivizácii a sceľovaní poľnohospodárskej pôdy. Pôvodné prirodzené jedľobučiny boli nahradené hospodársky výnosnejšími drevinami, na Kysuciach najmä smrekmi. Od 90. rokov 20. storočia sa postupne upúšťa od pasenia a väčšina pasienkov zarastá. Prichádzame tak o druhy živočíchov, rastlín a húb viazaných na špecifické podmienky trvalých trávnych porastov. Iba malej časti extenzívne využívanej poľnohospodárskej pôdy ostalo pôvodné využitie. Zarastené solitéry v hospodárskych lesoch nie sú nijak chránené proti výrubom. Nádej na zlepšenie stavu krajiny vkladáme do agrolesníckych postupov (kombinácia rastlinnej alebo živočíšnej produkcie s pestovaním drevín) a hospodárenia prírode blízkymi spôsobmi v lesoch, ktoré však musia byť adekvátne podporené štátom. Ochrániť regionálne špecifiká rôznych typov krajiny by pomohol chýbajúci zákon o krajinnom plánovaní. Samotní jednotlivci jazdiaci na terénnych motocykloch a štvorkolkách urýchľujú skazu neudržiavaných terasových políčok a kameníc. Zákon o ochrane prírody a krajiny dokáže ochrániť tieto historické krajinné štruktúry až od druhého stupňa ochrany, ktorý platí v chránených krajinných oblastiach (ide o zákaz jazdy a státia motorovým vozidlom podľa § 13 ods. 1, písm. a) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny). Aj prílišné odstránenie drevín z terasových políčok znamená ich sprístupnenie pre motorkárov a štvorkolky.
Na záver treba zdôrazniť, že dreviny rastúce mimo les väčšinou nemajú hospodársku ale ekologickú funkciu. Zadržiavajú vodu v krajine, chránia pôdu pred splavením, obce pred záplavami, majú pozitívny vplyv na lokálnu mikroklímu, spevňujú brehy vodných tokov, poskytujú priestor na hniezdenie a úkryty vtákom a sú zdroj potravy pre mnohé živočíchy. V čase kvitnutia je z nich paša pre hmyz. A naviac, takáto rozkvitnutá krajina poskytuje estetický zážitok vnímavému pozorovateľovi.
Text a neoznačené fotografie: Katarína Kyselová
Zdroje:
Jančura, Peter – Bohálová, Iveta: Historické krajinné štruktúry Kysúc (Fragmenty histórie). In Forum Historiae, 2017, roč. 11, č. 1, s. 37-51.
Druga, Michal: HKŠ ako indikátory zmien krajinnej pokrývky. In ACTA ENVIRONMENTALICA UNIVERSITATIS COMENIANAE (BRATISLAVA), 2013, č. 21, s. 5-12.
Šuplerová, Jana – Dobrovodská, Marta – Štefunková, Dagmar – Piscová, Veronika – Petrovič, František: História vzniku a vývoja historických štruktúr tradične obhospodarovanej poľnohospodárskej krajiny. In Historický časopis, 2016, roč. 64, č.1, s.109-126.
Novák, Ján: Salašníctvo v Karpatoch – Carpathian mountain sheep milk farming. Vydaveteľ prof. Ing. Ján Novák, PhD., Nitra, 2013, s.510
Pre viac informácii:
Domov – Krajina živá (krajinaziva.sk)