Všetko čo potrebujeme sa skrýva v každom z nás. Sme neoddeliteľnou súčasťou „matky prírody“ a čím skôr to všetkým dôjde, tým lepšie pre nás a prírodu samotnú. A aj keby nie, v tomto pesimista nie som, planéta si bez nás poradí (vďaka Filip & kol.)…

Filip, viem o tebe, že študuješ na Univerzite Komenského v Bratislave. Nie je mi však známe aký odbor?

Momentálne študujem botaniku, v letnom semestri budem obhajovať svoju diplomovú prácu a následne budem pokračovať ako doktorand.

Aké si mal dôvody, resp. čo ťa presvedčilo ísť študovať práve tento smer?

Najmä moja záľuba – huby, neustále sa zhoršujúci stav prírody a láska k prírode.

Prečo práve huby?

Huby ma odmalička fascinovali, už keď som bol malý chlapec, tak som chodil spolu so svojimi rodičmi, či starými rodičmi na huby. Spočiatku som sa zaujímal len o jedlé huby, až dokým som dostal svoj prvý knižný atlas húb. Následne som zistil, že sa jedná o obrovskú ríšu húb, ktorá ukrýva pre mňa veľké množstvo nepoznaného. Málokto napríklad vie, že huby a živočíchy sú si viac podobné ako huby a rastliny. Huby sú všade okolo nás, rastú nielen na zemi, ale aj v pôde, vo vode, na dreve, na truse, na rastlinách, na vývržkoch, na kostiach, na živočíchoch, či priamo v živočíchoch.

Okrem tvojich študentských a výskumných aktivít si sa rozhodol spolupracovať s profesionálnou ochranou prírody, ako dobrovoľný strážca prírody. Ako to vidíš, má dobrovoľná stráž prírody zmysel, ak áno, tak v čom?

Dobrovoľná stráž prírody má značný význam a prínos, keďže stavy riadne platených a zamestnaných strážcov sú stále veľmi podhodnotené. Jednotliví členovia dobrovoľnej stráže prírody dokážu spolu kooperovať, robiť rôzne zásahy proti nelegálnym činnostiam. Pri zásahoch je dôležitá koordinácia a kooperácia, čiže spolupracujeme s riadnou strážou prírody, či už pri zákrokoch, alebo tam, kde nemajú dosah. Byť členom dobrovoľnej stráže prírody je výhodou aj pri podávaní podnetov na odstraňovanie nelegálnych skládok odpadu, na odstraňovanie autovrakov, prešetrovanie výrubov, atď.

Určite si pri všetkých svojich aktivitách veľmi zaneprázdnený, ale aj napriek tomu si sa odhodlal vziať do rúk čistenie prírody od ilegálnych skládok odpadu. Zber odpadu z prírody je mi dôverne známy, ide často o fyzicky náročnú prácu spojenú často s nepríjemnými vnemami. Prečo si sa rozhodol pre túto aktivitu?

Keďže moje záľuby a práca vyžadujú veľa terénnej práce, tak som bol denno denne vystavovaný realite. Všade kde som išiel, všade som videl odpad, autovraky a prestávalo sa mi to páčiť. Nechcel som svojim deťom, prípadne kolegom zo zahraničia vysvetľovať, prečo potoky a lesy u nás vyzerajú tak, ako vyzerajú. Taktiež som navštívil aj iné krajiny v Európe, kde je hospodárenie s odpadom na inej úrovni.

Skúšal si v tejto veci podať podnet na Okresný úrad odbor životného prostredia, alebo na Slovenskú inšpekciu životného prostredia? Aká bola ich reakcia?

Podnetov som podal niekoľko (možno do 20), zvyčajne sú dotknuté orgány prekvapené, že vôbec nejaká dobrovoľná stráž prírody existuje, pretože sa dovtedy s niečím takým nestretli. Reakcie na podnety sa líšia, ale väčšinou sú pozitívne a po niekoľkých týždňoch, či mesiacoch sú vidieť prvé výsledky. Aj keď dotknuté orgány (obce, samosprávy, …) nie sú z podnetov nadšení, lebo im prakticky pridávame robotu navyše, napriek tomu si väčšinou uvedomujú závažnosť problému. Vďaka podnetom sa už teraz podarilo odstrániť hneď niekoľko nelegálnych skládok odpadu.

Problematika ilegálnych skládok odpadu je v našich končinách veľký problém. Znečistené sú potoky, mokrade, lesy,… Už len keď prekročíme štátnu hranicu a ocitneme sa na Morave, je problém s odpadom v prírode oveľa menší, ako u nás. Čo myslíš, čím to je?

Je to dané históriou a edukáciou, pokiaľ Morava bola vyspelá časť Československa, Slovensko bola agrárna krajina s nižšou edukáciou a životnými štandardami. Taktiež nás poznačilo aj obdobie komunizmu a následne aj porevolučné roky a to nielen ekologicky, ale aj ekonomicky. Starí rodičia mi často spomínajú, že keď si nevedeli dať rady s odpadom, tak ho stačilo vysypať do najbližšieho potoka alebo priekopy, tento zvyk u niektorých ľudí pretrváva až dodnes. Časom však došlo k obmene odpadu, počas komunizmu bol odpad tvorený najmä zo skla, papiera, či kovov, dnes je drvivá väčšina obalov tvorená z plastu. Musím však podotknúť, že niektoré európske krajiny hospodária s odpadom ešte horšie ako my, napríklad také Rumunsko, Ukrajina, Srbsko, Chorvátsko či Poľsko. Česko je unikátny prípad, kedy spolu so Slovinskom sa jedná o dve najvyspelejšie krajiny bývalého východného bloku.

Ako dlho sa venuješ odstraňovaniu odpadu z prírody a ako silný tím ľudí je okolo teba?

Mám takú príjemnú spomienku, keď som mal asi 6 rokov a môj dedo zdvihol zo zeme igelitový sáčok a zahodil ho do kontajnera. Už odmalička som vyrastal v prírode, najmä v okolí Veľkého Rovného, Kolárovíc, Bytče, či Pšurnovíc. Prvé vrecia s odpadom som vyzbieral niekedy v roku 2014, odvtedy sa pravidelne vo voľnom čase venujem čisteniu potokov, riek, či lesov. Väčšinou však čistím sám, človek si v prírode oddýchne, niekedy si pri čistení aj bohužiaľ zanadáva, je to však príjemný relax, najmä keď vidím za sebou výsledok. S čistením mi však pomáhajú najmä kamaráti a rodina, za zmienku stoja však štyria ľudia, ktorí mi pomáhajú už od začiatku a to tatino, sestra, Matej Jandík a Jaro Behrík. Niekedy sa ku čisteniu pridajú aj ochranári, či ľudia, ktorí sa pristavia. S likvidáciou odpadu mi pomáhajú najmä obce, či už občania, starostovia, alebo poslanci. S nákladmi za PHM, vreciami a rukavicami si pomáham sám, prípadne ma sponzoruje firma mojich rodičov.

Koľko sa vám toho doposiaľ podarilo vyzbierať? Viem že sa to ťažko odhaduje, ale skús to napr. na počet naplnených vriec s odpadom.

Predpokladám, že okolo 1500 vriec (120 litrových), rekord máme 70 vriec za jeden deň. Z jednej lokality sa podarilo vyzbierať 220 vriec za 2 týždne, vyčistili sme aj vrchný tok Kolárovického potoka, kde sme vyzbierali okolo 140 vriec.

Tak to klobúk dole… Čo kuriózne ste našli v prírode vyhodené?

Nastrihané evidenčné čísla vozidiel, mobilné telefóny, peňaženky, nastrihané kreditné karty, nášľapnú pascu  „železá“, nepoškodenú fľašu od piva z 19. storočia, rôzne pomôcky na manuálnu prácu. Najhoršie sa však čistia odstavné plochy a potoky, keďže kamionisti vykonávajú svoje potreby do PET fliaš a igelitových vreciek, ktoré následne vyhadzujú. V potokoch máme zas ten problém, že väčšina odpadu je pokrytá vodným hmyzom a preto je takýto odpad vždy nutné premývať. Medzi najhoršie nálezy patria určite mŕtve zvieratá, nádoby plné motorového oleja, kýble s farbami, či autobatérie.

Sme celkom „zvláštna krajina“, čo sa týka vnímania ochrany prírody a životného prostredia, preto ma zaujíma, aký je „feedback“, odozva spoločnosti na túto vašu snahu?

Drvivou väčšinou pozitívna, nájdu sa však aj takí ľudia, ktorí nevidia za tým žiadny zmysel, bohužiaľ sú to najmä starší ľudia. Prípadne takí, ktorí si myslia, že to robím len pre reklamu, lajky na Facebooku, alebo nebodaj pre budúcu kandidatúru na poslanca. Títo ľudia si však neuvedomujú, že väčšinu vyzbieraného odpadu som nikdy nikde nezverejnil.

Čo by sa malo zmeniť v nastavení systému, aby odpad končil tam, kde by končiť mal?

V súčasnosti sa podmienky neustále zlepšujú, v oblasti kde žijem, čerstvého odpadu pribúda len minimum. Väčšina skládok je z minulého storočia, prípadne z prelomu storočia. Čo by som však veľmi ocenil je väčšia zaangažovanosť obcí, samospráv, či priamo vlastníkov pozemkov. Nevedel by som si predstaviť ten pocit, keby som mal na svojom pozemku smetisko, prepadol by som sa od hanby.

Bol by som rád, keby sa podarilo nastaviť systém tak, aby boli udeľované tvrdé sankcie za tvorenie nelegálnych skládok. Taktiež je dôležité aj monitorovanie vyzbieraných, či kritických lokalít, stačilo by zakúpiť len niekoľko fotopascí, prípadne posilniť kapacity ľudí, ktorí by pravidelne monitorovali tieto lokality.

Na záver, ak by si chcel niečo odkázať ľuďom na Slovensku vo vzťahu k prírode, aké by boli tvoje slová?

Žijeme v krásnej krajine, máme sa tak dobre ako ešte nikdy v histórií. Máme to šťastie, že sme sa narodili a vyrastáme v krajine, kde nepoznáme hladomor, či vojnu. Často však zabúdame na prírodu, berieme ju ako zdroj financií a naozaj si nemusíme kupovať každý deň čistú vodu z PET fliaš, či nové topánky. Ďalej by som bol rád, keby ľudia získali väčší rešpekt k prírode a nielen ku prírode, ale aj jeden ku druhému.

Rozhovor s Filipom Fuljerom spracoval Peter Drengubiak

Titulná foto: Peter Drengubiak

Ostatné foto-zdroj: Filip Fuljer