Východ červieho Mesiaca pred pár dňami bol nádherným divadlom a tak jeden príbeh skončil a iný začína.  V našich končinách pozvoľna končí aj príbeh zimy a začína obdobie migrácií, vôní, farieb a nového života. Jarný príbeh je veľký, čo do rozsahu a intenzity, zároveň s potenciálom obohatiť človeka o zážitky, pocity, skúsenosti.

Keď sa pošťastí a „byrokracia nás pustí“ robiť si svoju prácu, ktorou je (aspoň podľa mňa) hlavne monitoring bioty, tak končiaca zima a začiatok jari vás vie nabudiť. Prvé prílety migrujúceho vtáctva, sovy a ich hlasy šíriace sa inak tichým nočným lesom, prvé tóny spevavcov „baliacich“ svoje budúce partnerky  a do toho pomaly končiace obdobie lásky našich najväčších predátorov vlka a rysa. Medvede, túlajúce sa po hibernácii krajinou, hľadajúc ľahké zdroje potravy, predsa len aj keď zima bola slabšia, všetci vieme aký to je pocit mať prázdny žalúdok.

Práve pomaly miznúci sneh odhaľujúci blatisté chodníky a lesné cesty, ktoré dokážu veľa vypovedať o živote v horách, aj taký vie byť jarný terén, ktorý nám príroda ponúka. Tak teda vyberme sa na pár kilometrov dlhé, predjarné mapovanie po stopách našich pozemských súpútnikov v CHKO Kysuce.

Začnem krátkym rysím príbehom. Kto chodí stopovať veľké šelmy do divočiny vie, že sú dni kedy sa nabeháte ako dostihový kôň a nič nenájdete. Posledný náš terén bol práve z toho druhého „súdka“. Výšľap na kopec, so slniečkom v chrbte, teplo, že aj Coronavírus by „vyvrátilo“… V striedaní sa blatistých a ešte zasnežených častí krajiny nachádzame stopu rysa. Iba taký fragment, na 5 m dĺžky. Ďalších pár stoviek metrov a opäť, tentokrát však dvojica rysov. Mením objektív, na zdokumentovanie a ako pozerám tak pozerám, značkovanie jedného z nich hovorí, že ide o samicu. Bližšie sa sústredíme na detaily ako smerovanie stôp a ich veľkosť a po pár metroch sme si istí, že ide o „milenecký pár“.  Vychutnávame si priebeh stopových dráh až nakoniec nachádzame miesto, kde sa tvoril nový život. A že láska medzi rysmi vie byť temperamentná potvrdzujú i chumáčiky srsti nachádzajúce sa navôkol. Estrus rysa netrvá dlho a zažiť stopovanie takéhoto druhu v teréne isto poteší. Berieme biologické vzorky a naše cesty sa rozchádzajú. Kolegyňa ešte tento pocit radosti z rysov zaklincuje tým, že nachádza stopy hluchánej sliepky.

Príbeh pozvoľna pokračuje križovaním stopovej dráhy vlka samotára, ktorý nám je dobre známy. Otázky kde to má nasmerované a čo by nám to mohlo povedať ostanú tentokrát nezodpovedané. Vysoká hodina a pomerne ešte dlhá časť cesty pred nami sú jasným imperatívom. Už v severných expozíciách, kde nás sneh potrápil, prekonávame krajinu a okrem môjho občasného zanadávania, sťažujúc sa na sneh po kolená, nepočuť ani vtáčka. Celkom slušne „vyšťavení“ dopíjame zvyšky čaju a po opätovnom návrate na trasu nachádzame to, čo som tu zaznamenal minulý rok neskoro na jeseň. Medvede. S požadovaným rešpektom a opatrnosťou sledujeme stopy z ktorých vyčítame, že išlo o vodiacu matku s dvomi mladými. Nič vám tak nezaostrí zmysly, ako  myšlienka na hladnú medvediu matku s mláďatami. Neskôr nachádzame stopovú dráhu ďalšieho jedinca, ktorý im križoval cestu. Nesilíme to, nachádzame trus, srsť a odhadujeme miesto, kde asi rodina hibernovala. Osádzame fotopascu a opatrne sa vytrácame smerom do doliny. Križujeme ďalšiu rysiu a vlčie stopy, ale tým už veľa pozornosti nedávame, čas pokročil a ďalší z príbehov končí…

Text a foto: Peter Drengubiak