V horách u nás sa zo začiatku veľmi opatrne rozozvučali hlasy drozda trskotavého a plavého, žĺn, piniek obyčajných a v tichšom nápeve im sekundovali sýkorky, čížiky, mlynárky, hýle… V noci ich vystriedali svojimi tajomnými hlasmi sovy. Sneh postupne nadobudol tekuté skupenstvo a pôda zmäkla, zavoňala jarou a ožila prvými farbami kvetov. Vo vyhriatom vzduchu južných expozícií, kde slnko „na plný výkon“ vyprevádza zimu zo svahov sa objavili prvé čmeliaky, motýle, samotárske včielky a ostatný, jar vítajúci hmyz.

Na Kysuciach musí byť človek trpezlivý pri očakávaní jari. Tá pozvoľna vkráča do krajiny z údolí veľkých riek a postupuje do svahov, stráni a až na vrcholy hôr. Mokraď v doline víta prvých láskyplných skokanov hnedých, pričom na snehobielych svahoch sa preskupujú hlucháne, pomaly láskou opantané a prežívajúce svoj každoročný tok. Mňaučiacich rysov a vášnivo krajinou behajúcich vlkov v ruji dopĺňa na azúrovo jasnej oblohe orol skalný, ktorý sa pomaly stráca vo výšinách. Prestretý stôl, v podobe zvyškov vlčej a rysej koristi čaká na práve zobudených spáčov – „huňáčov“ – medveďov.

Pre niekoho začiatok, pre niekoho pokračovanie cyklu života. Jar je tu a s ňou i jej energia…

Text a foto: Peter Drengubiak